Den D - Invaze v Normandii 6. června 1944

"Pod vedením generála Eisenhowera začalo dnes ráno spojenecké námorníctvo, podporované silným letectvom vyloďovať spojenecké armády na severofrancúzskom pobreží."

To bol obsah komuniké číslo 1, vydaného ráno 6. júna 1944 o 9.30 hodine najvyšším veliteľstvom spojeneckých expedičných síl. V ten istý deň, na poludnie, vystúpil v Dolnej snemovni britského parlamentu ministerský predseda a minister obrany Winston S. Churchill a povedal: "Musím tiež snemovni oznámiť, že v noci a v dnešných včasných hodinách prebehlo prvé zo série rozsiahlych vylodení na európskom kontinente. V tomto prípade dopadol oslobodzujúci úder na francúzske pobrežie. Obrovská armáda viac než 4 000 lodí spolu s niekoľkými tisíckami menších plavidiel prekročila La Manche. Za nepriateľskými líniami bol úspešne prevedený výsadok a v súčasnej dobe pokračuje na rôznych miestach pláží vyloďovanie. Je však už možné predpokladať, že bolo dosiahnuté taktické prekvapenie a dúfame, že v priebehu bojov pripravíme nepriateľovi ďaľšie prekvapenia. Bitka, ktorá teraz začína, bude v nasledujúcich týždňoch nadobúdať na intenzite a rozsahu. Pokiaľ ide o jej ďaľší priebeh, nebudem však špekulovať."

Útok bol uskutočnený v dobe, keď Nemecko bojovalo na Východe už o život a keď Spojenci mali vládu nad morom aj vzduchom. Spojenci boli na tento útok pripravení ako zo strany taktickej tak aj zo strany technickej. Bola to hlavne technika, ktorá im tak veľmi pomohla. Na tejto operácii sa okrem Američanov a Angličanov zúčastnili aj Kanaďania, Poliaci, Francúzi, Belgičania, Holanďania, Česi, Slováci a Juhoslovania. Tejto operácii predchádzali dlhé roky organizovania a tvrdej práce.

Príprava invázie

Prvé vylodenie sa uskutočnilo už v roku 1942, konkrétne 19. augusta a to na Nemcami obsadený francúzsky prístav Dieppe. Oficiálnym cieľom tejto operácie bolo preveriť silu obrany pobrežia a súčasne preveriť spojeneckú taktiku volenú pre uskutočnenie veľkej výsadkovej operácie.

Prístav mal byť obsadený na jeden deň a potom sa mali jednotky stiahnuť a vrátiť domov do Anglicka. Na uskutočnenie akcie boli vybraní príslušníci kanadských plukov v Anglicku, tisíc britských commandos a menšia skupina príslušníkov amerických rangers (rangers a commandos - špeciálne útočiace oddiely). Velenie rozhodlo neuskutočniť letecké bombardovanie pred operáciou a ani podporné námorné ostreľovanie v snahe, aby bol zachovaný čo najväčší moment prekvapenia. Ten bol však stratený, keď východné krídlo výsadkových plavidiel neďaleko francúzskeho pobrežia neočakávane narazilo na konvoj plavidiel, ktorý doprevádzali aj bojové plavidlá nepriateľa. Súboj na mori zburcoval obranu pobrežia a jadro celého útoku sa na pobreží dostalo do vražednej paľby. Hlavným silám sa nepodarilo preniknúť podľa plánu do mesta. Prenikli len malé oddiely.

Výsledok bola pohroma - najvyšší veliteľ výsadku si neuvedomil, že nádej na úspech je stratená a namiesto stiahnutia, nasadil i zálohu britských commandos. Veliteľ commandos bol zabitý pri tom, ako signalizoval blížiacim sa člnom, aby sa obrátili. Jediné, čo ostávalo bolo rýchlo zachrániť zbytky rozdrveného výsadku. A akoby to nebolo dosť, na sťahujúce sa plavidlá zaútočili nemecké letky.

Dielo skazy bolo dokončené - z 6 100 Kanaďanov bolo 3 500 zabitých, ranených alebo nezvestných. Straty, ktoré utrpeli oddiely commandos boli ešte väčšie. Anglické letectvo stratilo 106 stíhačiek, zato nepriateľ len 48. Námorníctvo stratilo 33 výsadkových člnov, jeden torpédoborec a 550 mužov.

V decembri 1942 navrhli Roosevelt a Churchill Stalinovi schôdzku, na ktorej by mali prejednať zásady spoločnej stratégie. Churchill napísal vo svojom telegrame: "Musíme nájsť čo najskôr najvýhodnejší spôsob napadnutia Nemecka v roku 1943 v Európe všetkými silami, ktoré sú k dispozíci." Stalin síce myšlienku stretnutia veľmi uvítal, ale kôli veľkému tlaku vojenských úloh nemohol ani na jediný deň opustiť Sovietsky zväz. V liste Rooseveltovi píše: "Dovoľte mi vyjadriť presvedčenie, že sľuby ohľadom otvorenia druhého frontu v Európe, ktoré ste Vy, pán prezident a pán Churchill dali na rok 1942, alebo najpozdejšie na jar roku 1943, budú splnené a že druhý front v Európe bude uskutočnený spoločnými silami Veľkej Británie a Spojených štátov."

Americký prezident a britský ministerský predseda so Spojeným výborom náčelníkov štábov jednali teda v januári roku 1943 v Casablanke bez sovietskych predstaviteľov. Prišli tam k záveru, že inváziu do Francúzska nemožno zahájiť skôr ako v septembri roku 1943 a to už je príliš neskoro na to, aby sa do zimy dosiahli významnejšie úspechy. Tento odklad zdôvodnili britsko-americkí predstavitelia tým, že Sovietskemu zväzu už nehrozí také veľké nebezpečenstvo a netreba zasahovať v snahe pomôcť mu v kritickej situácii. Vylodenie vo Francúzsku bude teda prevedené až po dôkladnej príprave. Spojený výbor náčelníkov prehlásil, že operáciu takého rozsahu nebude možné previesť skôr ako na jar roku 1944. Celú dobu do jari 1944 bude treba zhromaždiť v Anglicku dostatočný počet divízií, pričom väčšiu časť týchto síl poskytnú Spojené štáty. Celú túto dobu treba využiť k získaniu leteckej nadvlády nad európskym vzdušným priestorom. Treba taktiež zvýšiť počet náletov na nemecké priemyselné centrá a zahájiť rozsiahlu ofenzívu proti nepriateľským ponorkám.

Americkí vojenskí a politickí predstavitelia mali stále silné pochybnosti o úprimnosti britského postoja a tak ich Briti museli neustále uisťovať, že sú rozhodnutí ROUNDUP (prvotný názov pre inváziu) previesť. V Casablanke, pri jednom stretnutí povedal Churchill generálovi Eisenhowerovi: "Generál, počul som, že my Briti máme v úmysle od operácie ROUNDUP ustúpiť. Nie je to tak. Dal som svoje slovo a splním ho. Teraz však máme pred sebou obrovskú príležitosť a nesmieme ju nechať uniknúť." Myšlienka rozsiahleho vylodenia v západnej Európe mala vplyvných nepriateľov aj vo Washingtone a prezident Roosevelt a generál Marshall (náčelník štábu americkej armády) mali pri jej presadzovaní značné problémy.

V polovici mája roku 1943 sa na schôdzke vo Washingtone - pod krycím názvom Trident - podarilo určiť presný dátum invázie. Operácia OVERLORD - tak sa ROUNDUP premenoval - sa podľa návrhu generála Marshalla mala uskutočniť 1. mája 1943. Britskí náčelníci štábu a i Churchill sľúbili vynaložiť zo svojej strany maximálne úsilie na prípravu operácie Overlord.

Ešte na konferencii v Casablanke (v januári 1943) sa Spojenci dohodli na vytvorení spoločného vrchného velenia pre operáciu Overlord. Organizácia bola známa pod skratkou COSSAC (Combined Supreme Staff Allied Commander). Na jej čelo bol postavený britský generálporučík Frederick E. Morgan a jeho zástupcom sa stal americký generál Ray W. Barker.

26. apríla 1943 dostal Morgan svoje rozkazy. V nich stálo "Našim cieľom je poraziť nemecké ozbrojené sily v severozápadnej Európe". Tieto rozkazy udeľovali veleniu COSSAC pripraviť plány na útok proti kontinentu a súčasne "vypracovať plány na zmätenie nepriateľa pre leto 1943", ktoré mali zadržať Nemcov v západnej Európe a nechať ich očakávať inváziu v roku 1943. "Po Tridentskej konferencii vo Washingtone (máj 1943) dostal COSSAC zoznam vojenských síl, ktoré mali byť k dispozícii: 2 letecké divízie, 5 peších divízií vo vyloďovacích člnoch, 2 následné divízie, 20 divízií pre pobyt a operácie v obsadených oblastiach." (Young P., Den D, s.13) Počet lodí a vyloďovacích člnov mal byť okolo 3 300 plavidiel. K leteckým operáciám bolo k dispozícii okolo 11 400 lietadiel.

"Zatiaľ, čo britsko-americké štáby krok po kroku pracovali na plánoch vylodenia v západnej Európe, v zákulisí, na najvyššej úrovni, boli medzi predstaviteľmi Veľkej Británie a Spojených štátov na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej, vymieňané telegramy a posolstvá svedectva o tom, že otázka otvorenia druhého frontu stále zostáva jedným z najspornejších a taktiež najcitlivejších momentov medzispojeneckých vzťahov." (Hubáček M., Invaze, s.78) Keď sa na schôdzke vo Washingtone rozhodlo, že vylodenie bude až 1. mája 1944, bol o tom informovaný aj Stalin v depeši, ktorá prišla do Moskvy 4. júna 1943. Napriek výhradám zo sovietskej strany k termínu, Briti a Američania boli tvrdohlaví. Druhý front hodlali vytvoriť vtedy, keď to vyhovovalo ich strategickým úvahám a nie sovietskym.

Na schôdzke v Quebeku v auguste 1943 predložil COSSAC svoje plány. Po schválení americkým a britským vrchným velením bol tento plán predložený aj Rooseveltovi a Churchillovi a ich štábom. Plán bol schválený s niekoľkými zmenami. Churchill trval na zvýšení vojenskej sily o 25 percent a na rozšírenie oblasti invázie až na pobrežie cherbourského poloostrova. Vrchné velenie síce súhlasilo so zvýšením vojenskej sily, ale nezvýšilo počet lietadiel ani lodí.

Generál Morgan dostal oprávnenie k "prevedeniu všetkých potrebných akcií k zabezpečeniu realizácie plánu, schváleného Vrchným spojeneckým velením." Za výkonného veliteľa operácie Overlord bol vymenovaný generál Dwight D. Eisenhower - ktorý sa stal výborným vedúcim týmu a v Anglicku sa tešil veľkej popularite. Ako jeho zástupca bol vybraný hlavný maršál britských leteckých síl sir Arthur Tedder. Eisenhover ho považoval za "jedného z mála veľkých vojenských vodcov našich dôb."

Veliteľom námorníctva sa stal admirál sir Bertram Ramsay. Bol to veľmi pedantný a dôsledný muž. Vedenie spojeneckých leteckých síl bolo zverené leteckému maršálovi Traffordovi Leigh-Mallorymu. Velením spojeneckých síl v 21. armádnej skupine bol poverený generál sir Bernard Montgomery. Bol to muž divnej povahy, s niektorými kolegami nevychádzal veľmi dobre (s Pattonom sa nemali príliš v láske). Avšak keď velil on, mal na britské vojsko až magický vplyv.

Velenie americkej prvej armády (jednej z útočných armád) bolo v rukách generálporučíka Omara N. Bradleyho. Následnou armádou tohto zboru sa stala tretia armáda Spojených štátov pod velením talentovaného a dynamického generálporučíka George S. Pattona. Útočnou armádou 21. armádneho zboru sa stala britská druhá armáda, ktorej velil sir Miles Dempsey. Bol to človek spoľahlivý, uvážlivý a rešpektovaný všetkými, ktorí ho poznali. Armáde rozumel dokonale a mal nadanie pre presné a jasné ústne vydávané rozkazy. Následnou armádou 21. armádneho zboru bola prvá kanadská armáda pod velením generálporučíka Henryho D.G. Crerara. Nebola síce v činnosti až do 23. júla, ale Nemci s jej existenciou museli počítať.

Už aj pred dňom D mali spojenci svoju armádu v Európe - a to odboj. Francúzsky odboj bol nazývaný "zmes odvahy, vlastenectva, ctižiadosti, politikárstva a zbabelosti." V roku 1944 mal odboj okolo 100 000 ľudí, ktorí sa odvodu na nútené práce do Nemecka vyhli útekom do lesov. Títo ľudia sa stali základom pre partizánsku vojnu.

Pre úspech operácie Overlord bolo dôležité, aby Nemci, ktorí vedeli o príprave invázie boli vedení k nesprávnym odhadom. Strategický plán mal krycí názov Bodyguard. Spojenci sa snažili presvedčiť nepriateľa o tom, že celá ofenzíva v roku 1944 začne inváziou v južnom Nórsku a neskôr, okolo tretieho týždňa v júli, bude pokračovať útokom v Calaiskej úžine. Preto boli v juhovýchodných anglických prístavoch rozostavané makety vyloďovacích člnov. Rádiový ruch, cvičenie vojska a ďaľšie veci vyvolávali u nepriateľa dojem, to tak naozaj bude. Aby sa nevbudilo podozrenie, že Normandia je miestom pre vylodenie, museli dve tretiny bombardovacích cieľov ležať mimo územia Normandie, prevažne v oblasti Calais. 

Falošná invázia do Nórska bola zverená do rúk generálporučíka sira A.F.A.N. Thorneho, výkonného veliteľa veliteľstva Sever. Jeho "štvrtá armáda" - ktorá sa skladala z troch imaginárnych zborov, bola zostavená v Škótsku. V Škótsku dajaká pechota bola, ale celá štvrtá armáda vznikla z rádiového ruchu medzi veliteľstvami, presunom malých množstiev pechoty a dobre vypočítaných únikov informácií, ktoré ako miesto invázie určovali pobrežie Nórska. Úspechu spojencov pomohla aj skutočnosť, že Hitler bol skalopevne presvedčený, že útok Spojencov padne na Calaiskú úžinu. Nemecké velenie a väčšina generálov predpokladalo, že Spojenci zaútočia na viacerých miestach, ale názory na miesto vylodenia najväčších síl sa líšili. Do úvahy prichádzalo Portugalsko, Nórsko, atlantické a stredomorské pobrežie Francúzska.

V októbri 1943 poľný maršál von Rundstedt (poľný maršál Karl Rudolf Gerd von Rundstedt bol od marca 1942 vrchný veliteľ západného frontu) vyhlásil, že "Normandia s Cherbourgom, Bretónsky poloostrov a Brest sú ďaľšími dôležitými oblasťami na atlantickom fronte." Hitler najprv s touto myšlienkou nesúhlasil, neskôr však uznal, že na tejto myšlienke môže niečo byť. 4. marca 1944 nazval tieto miesta mimoriadne ohrozené a o dva dni neskôr jeho osobný veliteľ štábu - Alfred Jodl oznámil von Rundstedtovi, že Hitler považuje Normandiu a hlavne Cherbourg za dôležitý. To viedlo k posilneniu Coteinského poloostrova o 91. leteckú divíziu, 6. výsadkový pluk a o ďaľšie jednotky. 21. tanková divízia sa v apríli presunula z Bretónskeho poloostrova do Caen.

Von Rundstedt hľadel na situáciu triezvo. Vo svojej správe z 15. mája zdôrazňuje potrebu Spojencov ovládnuť veľké prístavy: "Pre ich účely sa prednostne hodí Le Havre a Cherbourg a preto sa pre prvú fázu javí prirodzená oblasť Boulogne a poloostrov Cotentin... ." 29. mája dospel k záveru, že letecké útoky na mosty cez Seinu môžu "identifikovať zámery nepriateľa v Normandii k vytvoreniu predmostia pre inváziu."

V predvečer dňa D však Nemci útok nečakali, čo dosvedčoval aj fakt, že Rommel (poľný maršál Erwin Rommel zodpovedný za obranu kanála) odišiel z veliteľstva na noc k rodine a von Rundstedt si v ten deň zapísal, že "nehrozí okamžité nebezpečie invázie." Počasie nad kanálom bolo nepriaznivé. Spojenecké útočné divízie však túžili vyraziť. Dôvodom ich netrpezlivosti bolo to, že celé týždne boli zavretí v stanových táboroch za ostnatým drôtom a von mohli chodiť len v malých skupinách pod dozorom veliteľa.

V nedeľu 4. júna sa vrchné velenie zišlo v Southwick House o 21:30 h. Meteorologická správa na najbližších 48 hodín hlásila výrazné zlepšenie počasia. V pondelok 5. júna v noci bude možné previesť bombardovanie. Ďaľšie odloženie akcie by znamenalo odklad najmenej o dva týždne. Eisenhower sa po porade s každým veliteľom po chvíli rozmýšľania rozhodol: "Som naprosto presvedčený, že musíme vydať rozkaz k útoku... Nepáči sa mi to, ale... nevidím nič iné, čo by sme mohli urobiť."

Invázia začala zo vzduchu

Dôležitou súčasťou operácie Overlord bol aj letecký útok. Spojenci vyslali 3 letecké divízie (6. britskú divíziu, americkú 82. a 101. leteckú divíziu - americká 101. divízia bola známa pod menom "Jačiace orly"). Ich úlohou bolo obsadiť strategické miesta a prerušovať spojenie medzi veliteľstvami a nemeckými jednotkami na pobreží.

Britská šiesta letecká divízia dostala značne zložitý rozkaz. Jej úlohou bolo obsadiť východné krídlo vyloďovacieho predmostia. Museli teda obsadiť mosty na rieke Orne od mesta Caen smerom k ústiu rieky do mora. K tomu mali ešte zneškodniť nemeckú delostreleckú batériu v Merville. Americká 82. a 101. letecká divízia zoskočili na poloostrov Cotentin. Ich úlohou bolo pomôcť pri útoku americkej prvej armády a uľahčiť obsadenie dôležitého poloostrova.

K preprave výsadkárov bolo určených 460 britských a 900 amerických lietadiel a viac ako 300 klzákov. Pri tomto výsadku boli použité klzáky typu Horsa a Hamilkar. Typ Horsa uniesol 3,1 tony nákladu - mohol niesť 29 kompletne vyzbrojených vojakov alebo džíp s prívesom. Typ Hamilkar uniesol 7,8 tony - mohol niesť 40 vojakov alebo dva obrnené transportéry.

Tú noc vládol v Normandii chaos. Všade boli výsadkári, ktorí väčšinou dopadli na úplne iné miesta než mali. Priebiehali občasné prestrelky. Výsadkári, často podporovaní aj partizánmi prerušovali telefónne vedenia, zneškodňovali nemecké posádky, ktoré boli roztrúsené po všetkých dedinách a obsadzovali strategické miesta.

Správa o vylodení sa však aj tak dostala do St. Lô - kde sídlilo veliteľstvo: "O jednej hodine a 11 minúte po polnoci zazvonil poľný telefón. Stalo sa niečo dôležité - generál Marcks (generál Erich Marcks - veliteľ hlavného nemeckého velenia 84. armádneho zboru v St. Lô) pri počúvaní tejto správy stál vzpriamene a rukou sa pridŕžal stola. Kývnutím hlavy vyzval náčelníka štábu, aby si zobral druhé sluchátko. Nepriateľské výsadkové jednotky zoskočili v ústí rieky Orne. Prevádzame protiakcie."(Young, P., Den D, s.34) Marcks, ktorý ani chvíľu nepochyboval o tom, že ide o skutočnú inváziu o 01:11 hod. vyslal varovný signál jednotkám na pobreží. Informoval aj vrchné velenie armády a von Rundstedtovo velenie. V prevládajúcom zmätku však nebolo divné, že niektorí generáli nevedeli, čo sa deje.

Napriek značnému zmätku sa však spojeneckým výsadkovým jednotkám podarilo splniť plán a obsadené stragické miesta statočne držali.

Paľba na pláže

V čase, keď si útočná flotila razila cestu kanálom, podniklo bombardovacie letectvo útok na desať najnebezpečnejších batérií na pobreží. Na každú batériu dopadlo približne 500 ton bômb z asi 100 lietadiel.

Krátko po piatej hodine ráno zaujali vojnové lode svoje pozície. O 5:30 hod. zahájila flotila paľbu. Pobrežie sa začalo otriasať pod salvami ťažkého delostrelctva. Za úsvitu začali nalietavať vlna za vlnou lietadlá po celej vyloďovacej ploche a zamestnávali tak leteckú i pozemnú obranu. Jediný úspech Nemcov zaznamenali dva torpédoborce, ktoré v blízkosti Le Havre prenikli hustou dymovou clonou (zriadenou Spojencami pre vyradenie ťažkých batérií v Le Havre) a potopili nórsky krížnik Svenner. Toto bol v deň D jediný výrazný úspech nemeckej obrany. Batérie na pobrežiach, ktoré boli pod ťažkou delostreleckou paľbou strieľali zmätene a nepresne.

Tesne pred vylodením, asi päť minút pred hodinou H zaplavilo pláže 38 000 päťpalcových rakiet, ktoré boli elektricky odpaľované z útočiacich člnov. Každý čln mal kapacitu 1000 rakiet, ktoré mohol odpáliť behom 90 sekúnd. Ihneď po skončení tohto ohňostroja, objavili sa na plážach prví útočiaci vojaci.

Územie vylodenia

K vylodeniu malo dôjsť na Normandskom pobreží, medzi riekami Vire a Orne. Spojeneckí velitelia rozdelili celé územie vylodenia na päť úsekov (od západu na východ): UTAH, OMAHA, GOLD, JUNO a SWORD. Jednotlivé úseky sa ešte ďalej delili na podúseky označené písmenami, pre ktoré boli zvolené odpovedajúce anglické slová:

• UTAH - Tare, Uncle
• OMAHA - Charlie, Dog, Easy, Fox
• GOLD - Item, Jig, King
• JUNO - Love, Mike, Nan
• SWORD - Oboe, Peter, Queen, Roger

Tieto podúseky boli rozdelené na menšie sektory, nazvané podľa anglických farieb. Napr. Dog White, Dog Green, Dog Red... .

V predvečer invázie chránili pobrežie tri nemecké pešie divízie. Z nich boli 709. a 716. divízia záložné a 352. divízia bola poľná. Na juh od mesta Caen bola 21. tanková divízia - značne silná formácia pod velením generálmajora Edgara Feuchtingera. Pomoc sa dala očakávať od 711. divízie, i keď bola záložná a od 77. poľnej divízie. Tieto sily by dohromady boli schopné udržať pozície, bolo však veľmi málo pravdepodobné, že by zvrátili priebeh bitky. Nemci však mali ešte tri tankové divízie umiestnené tak, že mohli v Normandii zasiahnuť. Boli to 116. tanková divízia umiestnená na východ od Seiny, 12. tanková divízia SS a školní tanková divízia Panzer Lehr. Veľa záležalo od toho, ako rýchlo dokážu Nemci tieto jednotky premiestniť a nasadiť do boja.

Útok americkej armády

Američania sa vyloďovali na plážach Omaha a Utah. Neskoršie sa ukázalo, že Utah bol najľahším úsekom, zatiaľ čo Omaha bol najťažší úsek zo všetkých spojeneckých úsekov. Na pláž Utah, na východnom pobreží poloostrova Cotentin, útočil siedmy armádny zbor pod velením generálporučíka J.L. Collinsa. Pláž Omaha, ležiaca medzi riekou Vire a mestom Port en Bessin, bola úloha pre piaty zbor pod velením generálporučíka L.T. Gerowa.

Američania začali útok o 6:30 hod., teda o hodinu skôr ako Briti, kvôli rozdielu prílivu a odlivu. Za odlivu bolo totiž lepšie vidno prekážky a mohli ich rýchlo a ľahko odstrániť. Námorné ostreľovanie začalo až o 5:50 hod., o dvadsať minút neskôr ako na britských plážach. Nemecká obrana na plážach, kde sa vyloďovali Briti, bola pred hodinou H ostrelovaná už celé dve hodiny, zatiaľ čo na amerických plážach iba 40 minút.

Neskôr o tom admirál Kirk napísal: "Ostreľovanie bolo veľmi intenzívne, ale trvalo príliš krátku dobu, aby umlčalo alebo neutralizovalo nemeckú obranu, zvlášť na pláži Omaha." Ďaľší veľký rozdiel medzi americkými a britskými plánmi bol výber miesta, kde vojaci prestúpia z lodí do vyloďovacích člnov. Briti prestupovali 7 míl od pobrežia, Američania prestupovali až 11 míl od pobrežia. Americkí vojaci museli teda stráviť natlačený v člnoch vyše troch hodín.

Útok na pláž Utah zahájila štvrtá pešia divízia americkej armády. Omylom, ktorý vznikol pri navádzaní člnov, sa celý útok presunul na južnú časť pláže, ktorá mala slabšiu obranu. Slabá nemecká obrana bola rýchlo prekonaná a technici a demolačné skupiny začali odstraňovať pobrežné zátarasy. Behom hodiny bolo už pripravené voľné miesto pre ďaľšie člny.

O 10. hodine už bolo na pobreží šesť práporov vojsk a postup do vnútrozemia zdržoval viac príliv ako nemecká obrana. Nedá sa povedať, že by Nemci nekládli žiadny odpor. Kombináciou náhod bol však hlavný útok vedený tak, že sa vyhol najsilnejším nemeckým opevneniam. Na pláži Utah sa vylodilo asi 23 250 ľudí, 1 742 vozidiel a 1 695 ton výbavy.

Vyloďovacie člny smerujúce k pláži Omaha plávali v silnejšom vetre a na rozbúrenejšom mori než člny, ktoré sa vylodili na pláži Utah. Pláž Omaha mala nevýhodu v tom, že za piesočnými dunami boli útesy vysoké niekedy až 50 metrov. Navyše Omahu letectvo vôbec nebombardovalo. Obranné pozície boli od mora dobre skryté a 40 minút ostreľovania z krížnikov ich nemohlo zlikvidovať. Navyše nemecká obrana Omahy - 352. pešia divízia bola nielen početnejšia ako 709. divízia brániaca Utah, ale sa skladala aj zo skúsenejších vojakov. Na pláži bolo osem veľkých diel v betónových bunkroch, 35 protitankových diel taktiež v bunkroch a 85 guľometov, umiestnených tak, že mali pod kontrolou celú pláž.

Vyloďovacie člny mali meškanie, navyše dva z nich s delami na palube sa potopili skôr, ako doplávali na miesto prestupu vojakov z lodí do člnov. Z 32 tankov Sherman DD, vyložených 5 km od pobrežia ostalo 27 v mori. Desať vyloďovacích člnov potopilo more. Bolo stratených 22 húfnic a jeden pechotný kanón. Nemecká paľba začala hneď, ako sa na obzore zjavili vyloďovacie člny. Pre amerických pozorovateľov nebolo ľahké rozhodnúť, ktorým smerom má pechota postupovať, pretože vybuchujúce strely z krížnika Nevada zahalili bojisko do prachu a dymu.

Situácia nevyzerala pre Spojencov práve najlepšie. Iskrička nádeje vznika okolo 7:30 hod., keď malé skupinky vojakov začali prekonávať drôtené zátarasy a hľadali cestu ďalej cez mínové polia. Osem amerických a tri britské torpédoborce svojou streľbou poskytli neoceniteľnú podporu. Karta sa pomaličky, ale isto začala obracať.

Okolo deviatej hodiny celé skupiny vojakov, ktoré prenikli medzi nemecké pozície, začali postupne likvidovať jednotlivé nemecké miesta odporu. Okolo desiatej hodiny učinil generálmajor C.R. Huebner, veliteľ útoku, závažné rozhodnutie. Zastavil prísun vozidiel a techniky na pláže, pretože tam iba prispievali ku všeobecnému zmätku a posilnil prísun pechoty. Na jeho žiadosť o podporu námorného delostrelectva sa torpédoborce priblížili k pobrežiu na jeden kilometer. Okolo poludnia začala nemeckým delám dochádzať munícia a pre naprostú prevahu Spojencov vo vzduchu a na mori nebolo možné ju doplňovať.

Medzitým tri roty amerických Rangers podnikli odvážny a veľmi neobvyklý útok na batériu v Pointe du Hoe. Za pomoci rebríkov a lán zdolali skalné útesy a krytí paľbou z dvoch torpédoborcov pevnosť dobili.

Do zotmenia držali Američania pás francúzskej pôdy asi desať kilometrov dlhý a tri kilometre široký. Behom noci prišli ďaľšie posily, asi s 34 000 vojakmi. Na pobreží bolo predmostie zabezpečené. Deň bojov stál americkú piatu armádu 3 000 životov, 50 tankov a 26 diel. Naviac Američania stratili 50 vyloďovacích člnov a 10 väčších lodí. Plán vylodenia na pláži Omaha nebol ani zďaleka splnený. Avšak boli to prostí pešiaci, ktorí sa napriek omylom svojich veliteľov vyloďovali a udržali strategicky dôležitý pás zeme.

Vylodenie britských vojsk

Britský sektor vylodenia bol rozdelený do troch útočných zón Juno, Gold a Sword a desiatich pláží. Bolo zostavených päť útočných brigád - jedna prvotná, ďalšie štyri následné. Útoku sa zúčastnila 1. brigáda špeciálnych služieb (command) a 4. brigáda špeciálnych služieb bez komanda 45 - RM (Royal Marines, tzv. mariňáci). Prvá brigáda kománd útočila na pláž Queen, s cielom spojiť sa čo najskôr s britskou 6. leteckou divíziou. Štvrtá brigáda kománd bola rozdelená.

Každé komando malo inú úlohu:

• 41. RM - dobiť Lion sur Mer
• 46. RM - dobiť batériu v Houlgate
• 47. RM - obsadiť Port en Bessin
• 48. RM - útok na Langrune sur Mer.

Najzápadnejším cieľom útoku britských jednotiek bol Port en Bessin, rozhranie spojeneckých zón. Malo naň zaútočiť 47. komando. To malo ťažké pristátie, lebo väčšina z jeho vyloďovacích člnov bola poškodené hustou streľbou. Pri vylodení komando stratilo 43 vojakov. Na druhý deň ráno zaútočilo na mestečko. Posádka sa po dlhom odpore nakoniec vzdala 8. júna o 4. hodine ráno. Malý prístav bol okamžite daný do činnosti pre vyloďovacie člny a priniesol hodne úžitku.

 231. brigáda zviedla ťažké boje s posádkou dediny Le Hamel. Tá stále vzdorovala i o 8:15 hod., kedy sa vylodila druhá vlna. Nakoniec však prevahe Britov už nedokázala čeliť a vzdala sa.

69. brigáda veľmi rýchlo zničila pevnosť v Hable de Heurtot a delostreleckú batériu v Mont Flrury. Horšie to bolo pri bitke o dedinu La Riviere. Táto dlhá a ťažká bitka stála britskú armádu 90 obetí.

Tretia kanadská divízna skupina, ktorá ešte nebola v boji, sa vylodila s menším časovým oneskorením, kvôli rozbúrenému moru. Jednali s veľkou rozhodnosťou a účinne - najprv sa vylodili vojaci z väčších člnov, menšie člny potom plávali k pobrežiu medzi prekážkami za ich podpory. Najväčším nemeckým opevnením na kanadskom fronte bola dedina Courseulles. Vzdorovali tvrdo až do poludnia.

48. komando, zoslabené len na 200 mužov, obsadilo Langrune, ale zdržali sa pri nemeckej pevnosti na pobreží. Zdolali ju až 7. júna o 16:00 hod. Padlo tam do zajatia 33 nemeckých vojakov a dvaja dôstojníci.

Štvrté komando spolu s francúzskymi oddielmi 10. komanda sa vylodilo o 8:20 hod. Pomohli 8. brigáde zničiť nemecké opevnenie, ktoré zabraňovalo v ceste ďalej do vnútrozemia. Potom sa presunulo k mestečku Ouistreham.

Šieste komando vyrazilo do vnútrozemia , aby sa stretli so šiestou leteckou divíziou. 3. a 49. RM komando postupovali za 6. komandom.

Nepriateľskú stranu ovplyvnilo váhanie. O 14:32 hod. dostala nemecká armádna skupina B (dvanásť hodín po tom, ako oň žiadala) povolenie k presunu 12. tankovej divízie SS na podporu siedmej armády. O 15:07 hod. bol povolený presun 1. tankovej divízie SS a tankovej divízie Lehr. Medzitým s leteckou podporou prekročila 21. tanková divízia rieku Orne a chystala sa na útok proti Spojeneckej tretej divízii. Prvý prápor sa chvíľu po štvrtej hodine stretol neďaleko Bieville so 40 nemeckými tankami. Pri rýchlom útoku 2 zničili. Nemci sa stiahli do lesa. Pri ústupe utrpeli ďaľšie straty, ale po chvíli im prišli posily, s ktorými vyrazili k mostu pri Périers. Dostali sa tam však na dostrel britskému delostreleckému oddielu. Pri boji Nemci prišli o 13 tankov, zatiaľ čo Briti stratili len jedno samohybné delo. 21. tanková divízia bola odrazená vďaka britskej 3. divízii.

Okolo 21:00 hod. priletelo asi 240 klzákov a počet šiestej leteckej divízie sa razom zdvojnásobil. Klzáky doniesli 2 úplné oddiely, prieskumný oddiel a výzbroj. Tento prísun vojsk odradil Nemcov od ďaľších protiútokov a 21. tanková divízia sa stiahla do priestoru za Caen.

Epilóg

Bitka v deň D bola rozdelená na tri fázy: prvá - zdolávanie nemeckých opevnení na pobreží; druhá - prenikanie do vnútrozemia; tretia - zabezpečenie získaného územia proti protiútokom nepriateľa.

Prvá fáza sa vydarila. Nemecké opevnenia neboli až takou veľkou prekážkou, ako Spojenci očakávali. Až na pláž Omaha boli Spojenci veľmi úspešní.

Druhá fáza sa však nevydarila tak, ako Spojenci predpokladali. V podvečer boli stále Caen, Bayeux a Carentan stále v rukách Nemcov. Ale, na druhej strane bol plán pre deň D asi až príliš nereálny. Od vojakov sa očakával príliš veľký výkon. Museli ale stráviť noc na mori, väčšina s morskou chorobou a k tomu boli po boji na plážach hodne vyčerpaní.

Námorných aj vyloďovacích operácií sa zúčastnilo viac ako 195 000 ľudí. Pri invázii sa vylodilo celkom 156 215 vojakov a za cenu 10 300 mŕtvych zdolali Hitlerom ospevovaný Atlantický val.