Arnhem 1944

V lete 1944 Nemci na západnom fronte ustupovali pred spojeneckou armádou vo veľmi rýchlom tempe. V nemeckých radoch sa šírila dezercia, jednotky rozpadnuté v boji prchali z frontu všetkými smermi späť do Nemecka. Vznikal strašný chaos. Úplnému rozkladu nemeckých jednotiek sa snažil zabrániť Walter Model - veliteľ skupiny armád "B" a vrchný veliteľ nemeckých vojsk na Západe. Jeho snaha o zorganizovanie odporu voči rýchlo postupujúcim Spojencom nebola veľmi úspešná a preto ho vo funkcii vrchného veliteľa vojsk na Západe 5. septembra 1944 vystriedal Gerd von Rundstedt (poslaný do penzie a vzápätí povolaný späť do služby). Von Rundstedt poveril obranou Belgicka generálplukovníka Kurta Studenta. Na tento účel vznikla 1. parašutistická armáda (boli to však narýchlo pozbieraní vojaci - väčšinou veteráni a invalidi, podľa Kurtovho názoru z celej armády bolo bojaschopných iba 3 000-4 000 mužov).

Napriek všetkým nemeckým snahám Spojenci rýchlo postupovali, pretože rozbité nemecké oddiely sa len ťažko znovu formovali dohromady (vznikali bojové skupiny - Kampfgruppen - útvary rôznej veľkosti, väčšinou nazvané podľa svojho veliteľa). Pomer síl bol jasne naklonený Spojencom: vojaci 1:2; delostrelectvo 1:2,5; tanky 1:20; letectvo 1:25. Spojenci mali na Západe 2 000-2 500 tankov a 49 divízií - Nemci mali na papieroch síce 45 peších a 15 pancierových divízií, no v skutočnosti asi len 27 divízií a 100 tankov (väčšina tankových divízíí už takmer neexistovala).

Von Rundstedt v čase svojho nástupu vyslovil domnienku, že Západný front by sa mohol stabilizovať, no čas k tomu potrebný museli Nemcom poskytnúť Spojenci. Bol si istý, že Spojenci o katastrofálnej situácii v nemeckej armáde nevedia.

Spojenci mali v tej dobe problémy samy zo sebou a naozaj nemali veľa času zaoberať sa situáciou v nemeckých radoch. Spojenecké zásobovanie bolo v kríze - Spojenci mali v činnosti len jeden prístav (Cherbourg) a 95% zásob stále putovalo cez invázne pláže. Železničná sieť vo Francúzsku bola odbojom dokonale zničená a tak sa všetky zásoby vozili po cestách, čo rýchlosti vôbec nepomáhalo.

Začali vznikať aj rozpory v taktike. Otázka bola, či pokračovať v doterajšej Eisenhowerovej (armádny generál Dwight D. Eisenhower - vrchný veliteľ spojeneckých vojsk v západnej Európe) taktike útoku na širokom fronte, alebo vzhľadom na problémy zo zásobovaním podniknúť len jeden mohutný úder. Viac generálov sa prikláňalo k jedinému úderu, lenže aj tu existovalo viacero alternatív. Prvou z nich bol útok Pattonovej 3. armády na Západný val (Nemcami nazývaný Siegfiedova línia), ktorú by podľa Pattona do 10 dní prekonali a vstúpili do Nemecka. Ďalšou z alternatív bol útok Montgomeryho 21. skupiny armád spolu s Bradleyovou 12. skupinou armád smerom na severovýchod. Cieľom tejto odvážnej operácie bolo zaistenie predmostia na Rýne a rýchleho dobytia Porúria ešte pred príchodom zimy.

Eisenhower sa stále držal svojej alternatívy - útoku na širokom fronte, aj keď teraz už Spojenci postupovali pomalšie. Plán hlavného úderu považoval za hazard - mohol priniesť rýchle a rozhodné výsledky, ale mohol takisto skončiť katastrofou. Montgomeryho plán zamietol, no 21. skupine armád ponechal (aj napriek Pattonovým výhradám) pre postup popri pobreží až do obsadenia prístavu Antverpy priority v zásobovaní.

25. augusta 1944 zahájil Montgomery ofenzívu od Seiny k Rýnu, ktorej cieľom bolo nielen obsadiť Rýn, ale izolovať priemyselné srdce Nemecka - Porúrie. 4. septembra sa 11. obrnená divízia (predvoj britskej 2. armády) generála George P. Robertsa zmocnila Antverp. Obsadila prístav neporušený, pretože prekvapení nemeckí vojaci nestihli odpáliť nálože. Došlo tu však k nedorozumeniu, ktoré malo osudný vplyv na ďalší priebeh spojeneckých operácií na Západnom fronte. Robertsovi nikto nenariadil - ani generál Horrocks (veliteľ XXX. zboru), ani generál Dempsey, ani Montgomery, ani Eisenhower , že má situáciu využiť a obsadiť severné predmestie Antverp, zmocniť sa predmostia na Albertovom kanále a odrezať tak 3 km vzdialený poloostrov J. Beveland - kľúč k severnému ústiu Šeldy (bez ktorého je Antverpský prístav Spojencom na nič).

Aj napriek veľkej snahe sa 4. septembra 1944 postup Spojencov zastavil. Dôvodov bolo viac. Jedným z nich bola zásobovacia kríza, ktorá postihla už aj Montgomeryho 21. skupinu armád. Ďalším dôvodom bola únava. Vojaci boli po sérií dní, kedy bez prestávky pochodovali desiatky kilometrov totálne vyčerpaní a mnohí zaspávali aj na mieste, kde sa práve nachádzali - čo neprispievalo veľmi k zvýšeniu morálky.

Prestávku v bojoch snaživý Montgomery využil na predloženie svojho plánu Eisenhowerovi o jedinom, rozhodujúcom údere (ktorý vypracoval už v polovici augusta). 4. septembra poslal Eisenhowerovi depešu č. M-160 v ktorej bolo okrem iného napísané: "Dospeli sme do etapy, kedy silný a rozhodný úder smerom na Berlín má šancu preraziť a tým skončiť vojnu."¹⁾ Eisenhower mu 5. septembra poslal svoju odpoveď. Vyjadril sa takto: "Súhlasím s vašou koncepciou úderu na Berlín, no nie v tejto chvíli na úkor všetkých iných manévrov."²⁾

Gen. Eisenhower predpokladal, že jadro nemeckej armády na západe je už zničené, preto nariadil rýchle poraziť Siegfriedovu líniu, prekročiť Rýn na širokom fronte, zmocniťsa Sárska a Porúria. Zdôrazňoval, že pred útokom je bezpodmienečne nutné otvoriť prístavy Le Havre a Antverpy. Vzhľadom na zásobovaciu krízu mohlo toto kompromisné riešenie len ťažko priniesť rozhodnutie na fronte ešte v roku 1944.

Spojeneckú prestávku v bojoch využili aj Nemci, ktorí medzitým stihli čiastočne reorganizovať a stabilizovať front. Keď Spojenci po prestávke chceli svoj postup obnoviť, narazili na tvrdý a nečakaný odpor. Generál Horrocks neskôr napísal: "Verím, že keby sme na seba vzali riziko a pokračovali v postupe, miesto aby sme zastavili, priebeh celej vojny v Európe by bol iný."³⁾

8. septembra 1944 - sa stala vec, ktorá Montgomerymu nahrala značne do kariet a zmenila postoj generality k jeho plánom. Na Londýn dopadli prvé rakety V-2. Na rozdiel od strel V-1 lietali nadzvukovou rýchlosťou a jediná obrana proti nim v tej dobe bola zničiť základne, z ktorých sú odpaľované. Spojenci sa domnievali, že tieto základne sú niekde v západnom Holandsku. Postup spojeneckých vojsk do Holandska sa stal nielen vojenskou, ale aj politickou nutnosťou. Montgomeryho plán začal byť zrazu pre väčšinu čím ďalej, tým zaujímavejší.

Eisenhowerova pozornosť sa stále sústreďovala na prístav Antverpy. Bol však aj zvedavý na to, aké plány má Montgomery so spojeneckou 1. vzdušnou výsadkovou armádou. Tá bola totiž 23. augusta daná k dispozícii a Washinghton naliehal na jej blízke použitie (najväčší nátlak vyvíjali generál G. Marshall a generál H. Arnold).

Pôvodne Montgomery predpokladal, že spojenecká 1. vzdušná výsadková armáda (pod velením generálporučíka L.H. Breretona) zaistí prechody cez Rýn na západ od mesta Wesel (ležiaceho blízko holandsko-nemeckých hraníc). V tejto oblasti bola vysoká koncentrácia nemeckých protilietadlových diel a to donútilo Montgomeryho zmeniť plány. Nové miesto zoskoku ležalo ďalej na západ. Bol to most cez Dolný Rýn v meste Arnhem (ležiaceho vtedy asi 120 km za frontom). Plán bol nazvaný COMET. Bol pripravený 7. septembra 1944, ale nepriaznivé počasie spôsobilo, že sa operácia odkladala, až sa ju nakoniec Montgomery pre silnejúci odpor nemeckých jednotiek rozhodol zrušiť (podľa neho bola 1. vzdušná výsadková divízia a 1. poľská parašutistická brigáda príliš slabými na to, aby operácia COMET uspela). Zároveň však pripravoval nový, oveľa rozsiahlejší plán výsadkovej operácie.

Na porade - 10. septembra (ktorá sa kôli Eisenhowerovmu poranenému kolenu konala na palube lietadla) sa Montgomery všetkými možnými spôsobmi snažil presadiť svoj plán. Aj napriek neustálym Eisenhowerovým upozorneniam, že pred akýmkoľvek postupom treba sprevádzkovať prístav v Antverpách sa Montgomery nedal odradiť a vytiahol svoj najväčší triumf - fakt, že raketové útoky na Londýn si vyžadujú okamžitý postup do Holandska. Montgomery mal pripravený plán, ako tento postup zaistiť. Navrhol použiť celú 1. vzdušnú výsadkovú armádu v jednom útoku. Nová operácia mala oveľa väčší rozsah ako predchádzajúca operácia COMET. Montgomery chcel nasadiť tri a pol divízie - 82. a 101. americkú, 1. britskú vzdušnú výsadkovú divíziu a 1. poľskú parašutistickú brigádu. Hlavný cieľ operácie bol most cez Dolný Rýn v Arnheme. Operácia mala kódový názov MARKET-GARDEN. Skladala sa z dvoch častí: časť MARKET tvorili vojaci generála Browninga a jeho výsadkári, ktorí zoskočia v Holandsku a vytvoria akýsi koberec, po ktorom budú v druhej časti operácie - nazvanej GARDEN - postupovať tanky generála Horrocksa po výsadkármi obsadenými mostami z Belgicka do Holandska.

Montgomery predpokladal, že Nemci očakávajú priamy útok na severovýchod a preto prekvapivý útok severozápadným smerom otvorí cestu pre tanky britskej 2. armády, ktoré postúpia cez Holandsko ďalej do Nemecka. Potom bude možné postup obrátiť doprava (obísť tak Siegfriedovu líniu) a preniknúť do Porúria zo severu.

Na Eisenhowera urobil dojem Montgomeryho plán jeho odvážnosťou a brilantnosťou. Znamenal síce zdržanie pri otvorení Antverp a znemožňoval ďalší postup Pattonovej 3. armády do Sárska, ale Eisenhowera fascinovala taká smelosť a preto k nemu dal súhlas. Napriek tomu zdôraznil, že pôjde len o obmedzený útok, ktorý iba predĚži postup na severovýchode cez Rýn a do Porúria. Až po dosiahnutí týchto cieľov bol Eisenhower ochotný diskutovať s Montgomerym o ďalšom postupe. Porada teda skončila s tým, že Montgomery musel prijať toto, podľa neho "polovičaté opatrenie". Na záver porady generál Brereton určil za veliteľa operácie Generálporučíka Browninga (mal veliť aj operácii COMET).

Keď Eisenhover odletel, ukázal Montgomery na mape navrhovanú operáciu generálporučíkovi Browningovi. Browningovi bola hneď jasná zložitosť operácie. Ukázal na najsevernejší most - 5. most cez Rýn v Arnheme a spýtal sa: "Za ako dlho k nám prídu obrnené jednotky?" Montgomery bez váhania odpovedal: "Za dva dni." Browning, stále hľadiaci na mapu povedal: "Môžeme ho udržať štyri." Potom pokračoval: "Mám ale obavy, pane, či nezachádzame o jeden most príliš ďaleko."⁴⁾

Času na prípravu operácie MARKET-GARDEN zostávalo málo, pretože operácia bola založená na predpoklade, že nemecké jednotky v južnom Holandsku sú ešte dezorganizované. Aj napriek nedostatku času sa Montgomery chopil prípravy svojím charakteristickým opatrným a perfekcionalistickým spôsobom. Požadoval absolútnu prioritu v zásobovaní a taktiež istotu, že Pattonov postup do Sárska bude zastavený.

Plánovanie a prípravu vzdušnej výsadkovej časti operácie mal na starosti štáb spojeneckej 1. vzdušnej výsadkovej armády. Pripravil plán doslova mamutej operácie, v ktorej sa k bleskovému obsadeniu mostov a udržaniu koridoru pre pozemné jednotky plánovalo vysadiť okolo 35 000 vojakov troch divízií a jednej brigády v pásme dlhom od Belgicko-Holandských hraníc k Arnhemu (celkom 107 kilometrov).

Americká 101. vzdušná výsadková divízia generálmajora M.D. Tayloramala mala za úlohu obsadiť prechody cez kanály a rieky v úseku 25 km medzi Eidhowenom a Veghelom (skoro pod nosom tankom XXX. zboru).

Úsek na sever od 101. vzdušnej výsadkovej divízie - 15 km úsek medzi Grane a mestom Nijmegen bol zverený do rúk americkej 82. vzdušnej výsadkovej divízii generálmajora J.M. Gavina.

Najdôležitejším cieľom operácie bolo mesto Arnhem a prechod cez Dolný Rýn. V Arnheme stál veľký železobetónový štvoroblúkový diaľničný most s betónovými rampami, dlhý skoro 600 metrov. Obsadiť tento most dostali za úlohu 1. vzdušná výsadková divízia generálmajora R.E. Urquharta a jej podriadená 1. poľská parašutistická brigáda generálmajora S. Sosabowského.

Arnhem sa stal najdôležitejším bodom operácie. "Bez obsadenia prechodu cez Rýn by sa totiž celý Montgomeryho plán oslobodenia Holandska, obchvat Siegfriedovej línie zo severu a vpád do Porúria celkom zrútil."⁵⁾

Na porade 10.septembra bola tiež prejednávaná dôležitá otázka - denná doba operácie. Všetky predchádzajúce operácie prebiehali v noci, za mesačného svitu. Generálporučík Brereton sa ale rozhodol pre dennú operáciu. Pre toto rozhodnutie hovorilo viacero faktorov. Týždeň určený pre operáciu mal totiž všetky noci bezmesačné, čo znemožňovalo výsadok a taktiež pri všetkých predchádzajúcich operáciách došlo v zoskokových a pristávacích zónach k zmätku, nedostatočnému sústredeniu síl a tým aj k väčším stratám. Obavy spôsobovalo nemecké protilietadlové delostrelectvo (klzáky neboli okrem pilotnej kabíny opancierované a lietadlá C-47 Dakota nemali samotesniacu nádrž), ale Brereton bol presvedčený, že náletmi bombardérov je možné delostrelectvo vyradiť. S určitými stratami sa však počítať muselo. Podľa Breretona však výhody denného útoku zďaleka prevyšovali nad jeho nevýhodami.

Najväčším problémom sa stalo letecké zaistenie operácie. Bolo treba stiahnuť dopravné lietadlá a vlečné lietadlá z ich bežných úloh a nechať ich v pohotovosti. Súčasťou plánu bolo i pridelenie vzdušných koridorov vybraných na základe sily nemeckej protilietadlovej obrany v jednotlivých oblastiach, organizácia záchrannej leteckej služby na mori, následné zásobovanie výsadku zo vzduchu, zhodenie atráp parašutistov v iných častiach Holandska (pre odvedenie pozornosti Nemcov) a ďalšie. Podľa pôvodných odhadov sa operácie malo zúčastniť až 5 000 lietadiel všetkých typov (vrátane 1 500 eskortných stíhačiek).

Čoskoro sa však ukázalo, že nie je dostatočný počet lietadiel na prepravu všetkých 35 000 mužov naraz. Kvôli problémom s údržbou, únave posádok a krátkemu dňu odmietlo letectvo uskutočniť viac ako jeden let denne. Celý plán operácie sa musel prispôsobiť kapacite dopravného letectva, čo znamenalo dopraviť výsadkárov a ich výzbroj do akcie po častiach v troch vlnách v priebehu troch dní. Tým sa zvýšilo riziko operácie. Faktorov, ktoré mohli operáciu ohroziť, bolo niekoľko: Nemci mohli posilniť svoje jednotky rýchlejšie než sa predpokladalo, aktivita delostrelectva sa mohla zvýšiť a celú operáciu v takomto prípade ohrozovalo hlavne počasie. Pri jeho zmene (ktorá nebola v tomto ročnom období žiadnou novinkou) hrozila katastrofa. Ostávali ešte aj klasické faktory ohrozujúce výsadkovú operáciu (nesprávne miesto výsadku, zničenie mostov nepriateľom skôr ako sa ich zmocnia výsadkári, prerušenie koridoru pre postup pozemného vojska...). Úspech celej operácie závisel od rýchlosti obsadenia mostov, po ktorých mohli pozemné vojská postúpiť a bez ktorých by sa nemohli výsadkové jednotky za nemeckými líniami dlho udržať.

"Rýchlosť, odvaha, presnosť a prekvapenie - to boli faktory s ktorými počítali tvorcovia plánu. Opierali sa o presne synchronizovaný plán vzdušných výsadkových a pozemných operácií, ktorý zasa vsádzal na nemeckú dezorganizáciu a nedostatok síl v oblasti. Všetky predpoklady a faktory záviseli na sebe vzájomne."⁶⁾

48 hodín pred začiatkom operácie MARKET-GARDEN začal mať štáb vrchného velenia spojeneckých vojsk o jej osud vážne obavy. Náčelníka štábu SHAEF (Supreme Headquarters Allied Expeditionary Forces - Vrchné veliteľstvo spojeneckých expedičných síl) generálporučíka W.B. Smitha navštívil generálmajor K. Strong - spravodajský náčelník SHAEF. Oznámil mu, že v oblasti operácie MARKET-GARDEN sú nemecké tankové jednotky. Nebol však prvý, kto tento názor vyslovil. Aj spravodajský štáb Dempseyho 2. armády tvrdil, že nemecké sily medzi Eidhowenom a Arnhemom rýchlo rastú. Štáb dostal taktiež hlásenia od holandského odbojového hnutia, že rozbité tankové jednotky sú posielané do Holandska k doplneniu a zoskupujú sa práve v oblasti operácie. Správam britskej 2. armády sa však v optimistickej atmosfére na veliteľstve neprikladal takmer žiadny význam.

Uveril im generálmajor B. Urquhart. Bol presvedčený, že v oblasti Arnhemu sú minimálne dve nemecké tankové divízie. Dôkazy o ich prítomnosti neboli presvedčivé. Jednotky neboli ani identifikované. Preto si Urquhart vyžiadal 12. septembra fotografický prieskum z nízko letiacich stíhačiek v oblasti Arnhemu. Fotografie síce dokázali prítomnosť tankov v oblasti, avšak podľa väčšiny veliteľov to boli len zvyšky bojaneschopných rozbitých divízií prechádzajúcich tadiaľ do Nemecka k prezbrojeniu a doplneniu. Odhad situácie v Arnheme, ktorý vypracoval štáb spojeneckej 1. vzdušnej výsadkovej armády predpokladal, že britský výsadkári narazia na "zle organizovaného nepriateľa rôznej úrovne. Neočakáva sa možnosť koncentrácie mobilných záloh silnejších ako brigáda (3 000 mužov) s hŕstkou tankov a diel."⁷⁾

Generálmajor Urquhart nebol so svojimi tvrdeniami o sile Nemcov príliš ďaleko od pravdy. Najvýznamnejšiu časť nemeckých záloh v oblasti južného Holandska tvoril II. tankový zbor SS, skladajúci sa z 9. tankovej divízie SS "Hohenstaufen" pod velením SS-Obersturmbannführera W. Harzela a 10. tanková divízia SS "Frundsberg" pod velením SS-Brigadeführera H. Harmela. Veliteľ zboru - SS-Obergruppenführer W. Bittrich dostal 4. septembra 1944 od poľného maršála Modela rozkaz k uvoľneniu z frontu a k presunu do Holandska, aby boli obidve divízie reorganizované a doplnené. Súčasne slúžili ako záloha skupiny armád "B".

Ako miesto ich odpočinku bol vybraný Arnhem - malebné mestečko ďaleko od frontu. Miesto, kde sa útok vôbec nepredpokladal. Teda fakt, že bol tankový zbor SS umiestnený do blízkosti zoskoku 1. vzdušnej výsadkovej divízie bol len a len dielom náhody. Nemci totiž spojenecký útok v tejto oblasti nielenže neočakávali, ake možnosť výsadku ani nepredpokladali.

Konečné slovo o tom, či operácia MARKET-GARDEN bude uskutočnená v stanovenom termíne (teda 17. septembra 1944) patrilo meteorológom. 16.septembra - v sobotu - meteorológovia hlásili, že nasledujúce tri dni bude, až na menšiu rannú hmlu, jasno s malou oblačnosťou a bude takmer bezvetrie. Až na základe tohoto hlásenia vydal generálporučík Brereton rozkaz, potvrdzujúci začatie operácie podľa plánu.

Najväčšia výsadková operácia všetkých čias sa teda mohla začať.

Prvý deň - Nedeľa 17. septembra 1944

Ráno 17. septembra odštartovalo z Anglicka 1400 bombardérov, aby pokryli predpokladané územie výsadkov v Holandsku krupobitím bômb a zničili stanovištia nemeckých protilietadlových diel. Okolo poludnia vzlietlo ďalších 2 023 lietadiel s výsadkármi a ťažné stroje s klzákmi typu Horsa, Waco a Hamilcar - najmohutnejšia vzdušná armáda v histórii s viac ako 20 000 mužmi na palube. Ochrannú flotilu tvorilo 1 500 stíhačiek typu Mustang, Spitfire, Mosquto, Lightning a Tempest. Vo vzduchu bolo viac ako 5 000 spojeneckých lietadiel.

O tomto dni hovorí aj správa vrchného veliteľstva Wehrmachtu z 18. septembra 1944: "Na území Holandska vysadil nepriateľ včera napoludnie, po predchádzajúcich silných leteckých náletoch, parašutistov a výsadkové oddiely za naším frontom s centrami v oblastiach Arnhem-Nijmegen-Eindhowen. Popoludní potom zahájil útok medzi Antverpami a Maastrichtom, aby tak dosiahol kontakt s týmito výsadkovými skupinami. Zvlášť v oblasti Neerpeltu kde vznikli ťažké boje, v priebehu ktorých mohol nepriateľ dosiahnuť len veľmi malé územné zisky smerom na sever. Proti nepriateľským výsadkovým silám vedieme sústredené protiútoky. Medzi Maastrichtom a Cáchami, ako aj v oblasti Nancy čelia naše oddiely neustálym útokom nepriateľa, v ostatných oblastiach západného frontu boli značne slabšie útoky nepriateľa rozbité."⁸⁾

Pristátie výsadkových oddielov bolo prevedené takmer bez prekážok. Nemecké letectvo sa ani nepokúsilo zaútočiť. Spojenecké straty (35 dopravných lietadiel, 13 nákladných klzákov a ďaľších 30 lietadiel) boli oveľa menšie ako sa predpokladalo.

Ešte počas sobotňajšieho dopoludnia usporiadal poľný maršál Model poradu v parku Arnhemského hotela Hartenstein. Okolo poludnia sa celý štáb presunul do hotela Tafelberg. Okolo 2. hodiny poobede zarachotili prvé bomby a rozleteli sa sklá okien. Model to považoval za akciu miestnych ozbrojených kománd, no veľmi rýchlo vyšiel z omylu. Keď zistil, že sú to anglickí výsadkári, presunul sa so svojim štábom do sídla SS-Obergruppenführera Bittricha a rozhodol sa, že nech ide o akúkoľvek operáciu, vynaloží všetky sily, aby ju prekazil.

Medzitým však už 101. americká výsadková divízia postupovala dole medzi Veghelom a Zonom, 82. americká výsadková divízia južne od Nijmegenu a 1. britská výsadková divízia po druhej strane Rýna (na západ od Arnhemu).

Postup Angličanov bol však pomalý. Miesto výsadku 1. výsadkovej divízie bolo zvolené príliš ďaleko od cieľa. "Červení diabli" museli najprv prejsť dobrých 10 km pešo. Strácali tak drahocenný čas rozptýlení v pouličných bojoch, namiesto toho, aby prvých 24 hodín vložili všetky sily do obsadenia mostu.

Okolo obeda vyrazil aj XXX. zbor. Opustil svoje predmostie pri Neerpelte (na severnom brehu Albertovho kanála) a vydal sa smerom na Eindhoven cez nemecké protipancierové zátarasy. Narážal na nepriateľa všade tam, kde podľa rozviedky nemal byť. Prvé tanky na jedinej ceste, ktorá smerovala do Eindhovenu boli umiestnené po zásahu tak, že blokovali cestu. Postup Angličanov sa zastavil. Americký generál Taylor (veliteľ 101. výsadkovej divízie) sa tak ocitol v nezávideniahodnej situácii. Do svojich klzákov naložil čo najviac džípov (aby bola jeho divízia čo najpohyblivejšia), ale ani jedno delo. Spoliehal sa totiž na prítomnosť anglických tankových kanónov.

Pri Arnheme smerovala k stanovenému cieľu iba jedna brigáda (ostatní vojaci sa ešte stále motali okolo miesta pristátia, pretože väčšina jednotiek sa ešte nestačila sformovať). Jedna z jednotiek SS na túto brigádu zaútočila a z dvoch práporov zostal po bojoch len jeden, ktorý mohol plniť úlohy divízie. Velil mu podplukovník John Frost. Keď pochodoval so svojim oddielom cez dedinu Heveadorp, netušil, že iba pár stoviek metrov napravo je prievoz cez Dolný Rýn. Nebol sám, kto s touto dôležitou informáciou nebol oboznámený. Plánovači operácie tento dôležitý prievoz jednoducho prehliadli. Navyše železničný most, ktorý bol medzi prievozom a Arnhemom stihli Nemci pred príchodom Frostových mužov vyhodiť do povetria.

Problémy mali Angličania aj so spojením. Urquhartov štáb nemal spojenie s Frostom a ani s 1. výsadkovou brigádou generála Hicksa. Urquhard mal ťažkosti kontaktovať aj generála Browninga, ktorého štáb bol blízko Nijmegenu. Spojenie nemali ani jednotlivé roty navzájom. Boli teda odkázaní na mapy, ktoré neboli vždy presné a v neznámom teréne sa len ťažko orientovali, čo hladkému priebehu operácie veľmi neprospievalo.

Keď si Frostova jednotka prerážala cestu popri Rýne, Angličania sa nepozorovane preplýžili okolo vojakov SS-Sturmbannführera Krafta, ktorý neskôr zatarasil všetky cesty a definitívne tým odrezal Frosta od zvyšku anglickej výsadkovej divízie.

V popoludňajších hodinách sa SS-Hauptsturmführer Gräbner so 40 obrnenými vozidlami prieskumného oddielu AA 9 vydal na prieskum síl nepriateľa, zistil, že Arnhem je ľudoprázdny. Po ohlásení tohoto stavu dostal od Harzera rozkaz k návratu. Minul sa s Frostovými jednotkami asi o hodinu.

Skôr ako Frostovi vojaci vstúpili na most, bol už most 30 minút pod ochranou granátnikov SS, ktorých tam poslal Bittrich. Most stál stále nepoškodený. Frost namiesto toho, aby obadil obe strany mostu poslal časť vojakov na most, čím prebudil Nemcov v bunkri na severnej prístupovej ceste. Frost tak zostal so svojimi mužmi na severnej strane a rieku nemohol prekročiť.

Okolo 17.30 hodine obdržal generál Lathbury správu, že Frostov prápor je pri moste. Prikázal svojmu štábu, aby zaútočil tou istou cestou. To sa im skutočne aj podarilo. Po príchode k mostu sa podriadili Frostovmu veleniu. Bola to prvá a posledná posila Frostových jednotiek.

Rota B (ktorú Frost oddelil už na obed, aby obsadila pontónový most) podľa Frostových predpokladov mala už v tej dobe preraziť nemecký odpor pri Den Blink. Frost chcel vydať rozkaz, aby sa táto rota preplavila cez Rýn v člnoch, ktoré si už dávnejšie všimol v dokoch pri pontónovom moste (pontónový most bol totiž nefunkčný, pretože Nemci už dávnejšie jednu jeho časť odniesli na východ od Arnhemu). Spojenie s rotou B nebolo možné nadviazať, preto k nej poslal zopár mužov s rozkazom. Títo muži ju už pri pontónovom moste nenašli a keďže na spiatočnej ceste narazili na Nemcov, prebojovali sa späť k mostu až nasledujúce ráno.

V prvý deň operácie sa stala závažná udalosť, o ktorej Spojenci nemohli nič tušiť. Nemci našli v zostrelenom klzáku typu Waco celý plán spojeneckej operácie. Po pár hodinách mal tento veľmi cenný dokument vyhodnotený na stole generál Student.

Deň druhý - Pondelok 18. septembra 1944

Za svitania sa k Arnhemskému mostu pokúšali nezávisle na sebe dostať 4 prápory. Prenikali územím medzi nemocnicou sv. Alžbety a Rýnom. 3. prápor (pod velením podpluk. Fitcha) sa snažil preniknúť cestou, ktorou predchádzajúci deň prešiel podpluk. Frost. Boli zastavení vojakmi SS-Sturmbannführera Krafta. Súbežne s 3. práporom útočili aj 1. prápor (pod velením podpluk. Dobieho), 11. prápor (pod velením podpluk. Lea) a 2. južný staffordský prápor (pod velením podpluk. McCardieho). Ani jeden s týchto práporov však k mostu neprenikol.

Hneď ráno sa pod paľbou ocitol aj generál Urquhart doprevádzaný svojim štábom a gen. Lathburym. Nachádzali sa v spleti uličiek okolo nemocnice sv. Alžbety, z ktorej sa im nepodarilo vymotať a tak hľadali úkryt kde sa dalo. Pri jednom z mnohých pokusov dostať sa z dosahu Nemcov bol tažko ranený gen. Lathbury. Nechali ho v opatere u jedného manželského páru s tým, že ho po skončení bojov odvedú do nemocnice. Lenže nemecká streľba stále silnela a tak sa Urquhart musel skryť v neďalekom dome na Zwarteweg 14. Pred domom zastalo nemecké obrnené vozidlo a on sa musel ukryť na povale (ešte nevediac, že tam zostane 24 hodín). Podľa jeho neskoršieho vyjadrenia sa vtedy cítil "ako idiot, nezmyselne, nečinne v boji ako divák."⁹⁾

Plány ukoristené predchádzajúci deň umožnili Nemcom predpokladať další spojenecký výsadok. Preto už medzi 9. a 10. hodinou ráno začalo nad Holandskom krúžiť 190 nemeckých stíhačiek v snahe zachytiť spojenecké lietadlá a zaútočiť na ne. Tie však nie a nie sa ukázať. Dôvod bol prostý: Nad Holandskom síce svietilo slnko, no v Anglicku ležala nad letiskami hustá hmla. Tá sa čiastočne rozplynula až okolo obeda a keď popoludní dorazila druhá vlna do Holandska, bola viac ako polovica nemeckých stíhačiek na letiskách a doplňala si palivo príliš ďaleko od prieletových miest. Z malého množstva nemeckých stíhačiek, ktoré sa pokúsili zaútočiť, sa nepodarilo ani jednej preraziť štít spojeneckých doprovodných strojov a ohroziť samotný konvoj.

Do oblasti, kde mala druhá vlna pristávať, poslali Nemci už ráno divízie SS a protilietadlové delá, čím pripravili pristávajúcim Angličanom milé privítanie. Pristávajúce jednotky sa bleskurýchle sformovali a aj napriek húževnatým útokom nemeckých vojakov sa spojili zo štábom 1. vzdušnej výsadkovej divízie. Hustá hmla nad Anglickom znemožnila vyslanie ďalších jednotiek. Vojaci, ktorí pristáli sa zhromaždili v okolí Oosterbeeku (predmestie Arnhemu) a vytvorili ježkovité postavenie nazvané "Perimeter".

S jednodňovým meškaním sa pred Eindhovenom spojili gardové tankové divízie s americkými výsadkármi gen. Taylora a 24 hodín po začatí operácie MARKET-GARDEN dorazili do Eindhovenu. Tu ich zdržalo miestne obyvateľstvo, ktoré vyšlo do ulíc a vítalo svojich osloboditeľov. Tankové oddiely potrebovali niekoľko hodín, aby sa z mesta dostali von. Zakrátko zastali opäť, lebo Nemci vyhodili most v Son do vzduchu. Nebol poškodený úplne a za krátky čas ho britskí ženisti opravili. Ale aj tak im tento rad nepredvídaných problémov spôsoboval značné zdržanie a každé zdržanie negatívne vplývalo na hladký priebeh operácie.

V podvečer začali Nemci posiľňovať svoje jednotky pri arnhemskom moste v snahe vytlačiť Frostových vojakov. Tí bojovali o každý kúsok zeme a aj napriek ostreľovaniu fosforovými granátmi sa nedali vytlačiť zo svojich pozícií v okolí severného nájazdu na most.

Angličania sa nachádzali v zložitej situácii (zo šiestich práporov dorazil k mostu iba Frostov 2. prápor) a jediný muž (gen. Urquhart), ktorý by mohol situáciu zachrániť sedel bezmocne na povale jedného mestského domu, hlboko v nemeckom tyle.

Už v tento deň začalo vychádzať najavo, že bolo osudovou chybou podceniť bojaschopnosť nemeckej armády a to hlavne v okolí Arnhemu.

Deň tretí - Utorok 19. septembra 1944

V Arnheme hneď zrána zaútočili dva prápory znovu južne od nemocnice sv. Alžbety. Útok bol rýchlo odrazený, no istý úspech dosiahol. Angličania vyradili obrnené vozidlo parkujúce pred domom na Zwarteweg 14 z činnosti a vyslobodili generálmajora Urquharta z jeho nedobrovoľného pobytu na povale. Keď sa o 7.15 hodine objavil v hlavnom sídle 1. britskej výsadkovej divízie, všetci boli veľmi šťastní, pretože nikto s jeho návratom už nepočítal.

Anglickí výsadkári, brániaci most, boli hneď od rána pod ťažkou paľbou. Z pôvodne 18-tich obsadených domov držali ešte stále desať. Nemali žiadnu stravu ani vodu. Živili sa iba ovocím nájdeným v pivniciach. Aj keď sa statočne bránili, nemecký útok stále silnel a navyše nemecké delostrelectvo začalo kúsok po kúsku likvidovať domy, v ktorých sa anglickí výsadkári nachádzali.

Predpoveď počasia na tento deň síce hlásila, že bude bezoblačno, ale počasie sa začalo zhoršovať už pri štarte. Oblaky nad celým kanálom ležali veľmi nízko a tak sa niektoré dopravné lietadlá dostali do problémou po vzlete. Z celkového množstva 655 transportérov a 431 klzákov sa do Holandska dostala asi len polovica. A k samotným výsadkárom sa dostalo len 12 ton z 87 ton zhodenej munície, stravy a ďalších zásob. Štart poľských výsadkárov (s ktorými Urquhart naisto počítal) sa odložil na stredu.

Nemci nielenže obsadili väčšinu zásobovacích zón, ale naučili sa obsluhovať aj signalizáciu (pretože zajali aj britského dôstojníka, ktorý mal pri sebe plán pre pozemnú a svetelnú signalizáciu), čo ešte zhoršilo situáciu Angličanov.

Večer došlo pri Nijmegene k spojeniu gardovej tankovej divízie XXX. zboru s 82. výsadkovou divíziou. Tým boli zaistené dve tretiny cesty do Arnhemu. V ceste ďalej stál most cez Waal, ktorý bránilo 500 mužov Waffen-SS. Pretože všetky pokusy o obchvat stroskotali, ďalší útok bol naplánovaný na nasledujúci deň (20. septembra).

Doposiaľ ešte neprišla ani jedna správa od 1. výsadkovej divízie. Prvé hlásenie o kritickej situácii Angličanov prišlo až od 82. výsadkovej divízie, ktorej štáb sa stretol s neznámym partizánom, ktorý ich upozornil na nebezpečenstvo, že by mohli byť Angličania zlikvidovaní stále silnejúcimi nemeckými tankovými jednotkami.

Z kritickej situácie, v ktorej sa Angličania nachádzali, im mohli pomôcť ľudia, ktorí doslova čakali na rozkaz k nasadeniu - disciplinovaní, dobre vycvičení a vyzbrojení holandskí odbojári. Lenže o ich pomoc, ako neskôr vyhlasovali, nikto nestál. "Nie je preto vylúčené, že anglický velitelia mali tajný rozkaz nenechať holandských odbojárov vmiešať sa vrámci operácie MARKET-GARDEN do bojov."¹⁰⁾

Utorok 19. septembra možno pokladať za akýsi prelomový deň: Pri snahe preniknúť k mostu boli zničené tri anglické prápory, poľskí výsadkári nedorazili a problémy so zásobovaním (ktoré sa stále zväčšovali) celú situáciu iba zhoršovali.

Deň štvrtý - Streda 20. septembra 1944

Na Arnhemskom moste sa situácia začínala vyostrovať. Zbytky Frostovho 2. práporu boli z troch strán obklopené Nemcami a horiacimi budovami. Munícia im pomaly dochádzala a zásobovanie nebolo možné. Jedinou nádejou zostával ešte rýchly prielom XXX. zboru, ktorý by prišiel na pomoc Angličanom, bojujúcim na severnom konci mosta. Podľa plánu operácie MARKET-GARDEN mala 1. výsadková divízia udržať most len 24 hodín. Potom mali doraziť tanky XXX. zboru. Most držal iba jeden prápor a ďalšie malé skupiny. Napriek tomu ho dokázali držať až tri razy dlhšie. Bránili tak nielen presunu 10. tankovej divízie SS do Nijmegenu, ale znemožňovali Nemcom využívať ho k doprave zásob k svojim jednotkám na juhu Holandska.

1. poľská samostatná parašutistická brigáda, ktorá mala odletieť už v utorok 19. septembra na pomoc anglickým výsadkárom bola tesne pred štartom zastavená kôli zhoršujúcemu sa počasiu a štart bol preložený na ďalší deň. Lietadlá, ktoré odštartovali skôr, sa v zoskokových zónach dostávali do vražednej paľby nemeckých obrancov a väčšina klzákov bola zničená ešte vo vzduchu. Z mála vojakov, ktorým sa podarilo pristáť, sa len zopár skupín prebojovalo k veliteľstvu 1. výsadkovej divízie (v Oosterbeeckom hoteli Hartenstein). Ostatní vojaci padli ešte vo vzduchu, alebo boli zajatí nemeckými vojakmi.

Popoludní dostal generál Browning konečne správu od Angličanov v Arnheme: "...jediný oddiel doteraz drží severný prístup k mostu... nemá ale spojenie a nie je možné ho ani zásobovať... Arnhem je celý v rukách nepriateľa... naliehavo žiadam o čo najrýchlejšiu pomoc... bojová činnosť vysoká... nepriateľský odpor nezvykle tvrdý... situácia nie je dobrá."¹¹⁾

Vo večerných hodinách padol po tvrdých bojoch most v Nijmegene do rúk amerických výsadkových oddielov a britských tankových jednotiek. Most zostal neporušený, pretože odbojári stihli ešte počas bojov prestrihnúť odpaľovacie drôty. Keďže v Spojeneckých rukách bol aj most cez Waal, od Arnhemu delilo tankové jednotky už len 17 kilometrov. Angličania však nedostali rozkazy k ďalšiemu presunu a tak sa postup k Arnhemu odložil na nasledujúci deň.

Zbytky britských oddielov sa večer stiahli v perimetri okolo hotela Hartenstein v Oosterbeeku do postavenia pre posledné boje s Nemcami.

Deň piaty - Štvrtok 21. septembra 1944

Bitka o arnhemský most sa pomaly blížila ku koncu. Z Frostovho práporu bola bojaschná len asi štvrtina, ostatní vojaci sú zajatí, ranení, alebo padli. Okolo poludnia už hŕstka hrndinsky bojujúcich Angličanov nedokázala udržať nátlak Nemcov a tí sa zmocnili severného prístupu na most a spolu s mostom i poľnej cesty k prievozu Driel - Heveadorp. Nemeckému zajatiu sa podarilo pomocou holandských odbojárov uniknúť len hŕstke vojakov.

Gen. Urquhart, ešte nevediac že most padol, poslal doobeda gen. Browningovi správu, že aj napriek kritickej situácii je arnhemský most a prievoz v Heveadorpe stále v anglických rukách.

O 10.40 hodine dostali tankové jednotky rozkaz k postupu na Arnhem. Mali za úlohu dostať sa k arnhemskému mostu, obsadiť ho a pomôcť výsadkovým skupinám na severnej strane mosta. Postup tankov sa však zastavil niekoľko kilometrov za Nijmegenom, pretože narazili na nemeckú obranu s protitankovými delami a bez podpory delostrelectva ju nemohli prekonať.

V Anglicku sa medzitým (po troch dňoch čakania) pripravovala na štart 1. samostatná poľská parašutistická brigáda. Odletela aj napriek zhoršujúcemu sa počasiu. Keď sa eskadra dopravných lietadiel nachádza nad kanálom La Manche, dostala rozkaz k návratu. Vrátila sa len polovica. K ostatným lietadlám sa signál nedostal. O 17. hodine sa priblížili k výsadkovým zónam. Tie sa ale hemžili nemeckými vojakmi a protilietadlovými delami, ktoré Poliakov už zďaleka vítali svojou paľbou. Na vyskakujúcich poliakov bol veľmi smutný pohľad, pretože mnohí boli zostrelení ešte v lietadlách alebo vo vzduchu. Straty boli veľké. Z 1 067 vysadených vojakov sa po pristátí zhromaždilo len 750 mužov.

Úlohou Poliakov bolo hneď po pristátí prejsť na druhú stranu Rýna a pomôcť obklúčeným Angličaom. Lenže po prievoze nebolo ani stopy a spojenie s 1. výsadkovou divíziou nefugovalo. Okolo 21. hodiny dostal generál Sosabowski konečne správu od Urquharta. Do miestnosti veliteľa "vstúpila náhle neuveriteľná postava, pokrytá bahnom, oblečená do spodkov a maskovacej sieťky na tvári a kvapkala z nej voda."¹²⁾ Bol to kapitán Zwolanski, poľský styčný dôstojník na štábe 1. výsadkovej divízie. Preplával cez Rýn, aby oznámil Poliakom, že Urquhart čaká a že sa Poliaci preplavia v noci cez Rýn v člnoch, ktoré im pošlú Angličania. Sosabowski poslal časť svojich mužov na breh. Tí tam čakali až do 3. hodiny ráno, no člny sa neobjavili. Možnosť preplaviť Poliakov do Oosterbeeku v prvú noc po ich zoskoku teda zlyhala.

SS-Obergruppenführer Bittrich (veliteľ II. tankového zboru SS) dostal okolo 18. hodiny správu o ďalšom pristátí parašutistov, tentoraz však pri Drieli. Bittrich bol v tej chvíli presvedčený, že Poliaci prišli, aby zastavili postup 10. tankovej divízie (ktorá už bezpečne prechádzala cez most) do Nijmegenu. Bittrich preto stiahol časť vojakov spolu so 40 tankami z Oosterbeeku a poslal ich na južnú stranu Rýna, aby zabránil spojeniu výsadkárov s postupujúcimi tankami. Toto rozhodnutie definitívne zabránilo Horrocksovi podniknúť akúkoľvek väčšiu akciu smerom na Arnhem.

Deň šiesty - Piatok 22. septembra 1944

Doobeda sa pred poľskými pozíciami náhle objavili anglické tanky. Bol to ale len prieskumný oddiel, ktorý sa omylom dostal až k Poliakom. Konečne bolo nadviazané spojenie medzi pozemnými jednotkami a 1. výsadkovou divíziou. Z pôvodných 48 hodín sa ale stali štyri dni a 18 hodín. Tanky sa k Poliakom dostali povedľa pravého krídla 10. tankovej divízie SS, ktorá blokovala cestu z Nijmegenu do Arnhemu. Vytvorili tak úzky koridor, ktorý ostal až do konca bitky v rukách Angličanov a mohli cez neho uniknúť zbytky oddielov z Oosterbeeku do bezpečia Nijmegenu.

Situácia v Oosterbeeku sa zatiaľ stále zhoršovala. Zbytky anglických oddielov boli pod stálou nemeckou paľbou a čelili mnohým útokom, ktoré väčšinou končili bojom na bodáky. Ale Browning dával ešte v ten deň správu gen. Eisenhowerovi že situácia v Arnhemskom úseku sa zlepšila. Gen. Smith ponúkol v piatok gen. Urquhartovi, že mu pošle svoju 52. pešiu divíziu v klzákoch na pomoc. Odpoveď gen. Urquharta však znela: "Ďakujem za vaše oznámenie... ale ponuka nie je... opakujem nie je... potrebná, lebo situácia je lepšia, ako sa zdalo."¹³⁾

Večer sa Poliaci pokúšali znovu o prechod cez Rýn. Tentokrát sa nespoliehali na Angličanov, ako minulú noc, ale mali k dispozícii dve 2,5 tonové obojživelné vozidlá. Presne o 24. hodine začali presúvať tieto vozidlá k rieke. Cesty boli však blatové, pretože celý deň pršalo. Nemotorné vozidlá sa pokúsili viackrát po rozbahnenom teréne dopraviť k Rýnu, no vždy zapadli a tak o 3. hodine sa pokusu o prepravu zásob vzdali. Nadránom sa o prechod rieky ešte raz pokúsili v gumených člnoch od gen. Taylora, no tie rýchlo zmizli vo vode počas hustej nemeckej paľby. Aj keď sa zásoby prepraviť nepodarilo, na druhý breh sa predsa podarilo prejsť 50-tim vojakom.

Deň siedmy - Sobota 23. septembra 1944

V Holandsku síce celú sobotu poprchalo, v Anglicku sa však vyjasnilo, čo umožnilo konečne dokončiť vzdušnú časť operácie MARKET-GARDEN. Posledné jednotky boli teda na miesto plánovaného tretieho dňa vysadené až v deň siedmy. Posíl sa dočkala 82. výsadková divízia a takito aj vojaci 101. výsadkovej divízie boli posilnený o viac ako 3 000 vojakov. Zoskočil aj zvyšok poľskej parašutistickej brigády (okolo 500 mužov). Boli však vysadený pri Grave (v sektore 82. výsadkovej divízie) a k Drielu sa dostali až v nedeľu 24. septembra.

V tento deň sa RAF (Royal Air Force - kráľovské letectvo) znovu pokúsi zásobovať perimeter v Oosterbeeku. Napriek hrdinským činom a veľkej snahe pilotov sa k Urquhartovým jednotkám dostalo len okolo 8% zo zhodeného materiálu a zásob. Keďže letectvo stratilo väčší počet lietadiel (lebo počet 88 mm protilietadlových diel - postrachu letectva - sa v oblasti strojnásobil), veliteľstvo RAF sa rozhodlo upustiť od ďaľšieho zásobovania 1. výsadkovej divízie.

SS-Obersturmbannführer Harzer vydal v tento deň rozkaz, aby nemecké oddiely odrezali perimeter od Rýna. Vie, že na druhej strane sú ďaľší výsadkári a jedna divízia XXX. zboru (43. pešia) sa snaží k týmto výsadkárom dostať. Anglické pozície pri Rýne sú celú sobotu pod neustálou paľbou, no Nemcom sa nepodarí odrezať ich od rieky.

O 20.15 odosiela gen. Urquhart Browningovi depešu, ktorá zdôrazňuje vážnosť situácie: "Mnoho útokov behom dňa malými skupinami pechoty, samohybnými delami, tankami, vrátane plameňometnými. Každý útok doprevádzaný ťažkým ostreľovaním perimetra divízie mínometmi a delami. Po mnohých útokoch zostáva tento v podstate nezmenený avšak veľmi riedko držaný. Doposiaľ nedošlo k fyzickému kontaktu s oddielmi na južnom brehu rieky. Zásobovanie neúspešné, dostali sme len malé množstvo munície. Stále žiadne jedlo a všetci muži sú strašnu špinavý pre nedostatok. Morálka doposiaľ dostatočná, ale neustále ťažké ostreľovanie má svoj logický účinok. Budeme sa držať, avšak dúfame vo svetlejších nasledujúcich 24 hodín."¹⁴⁾

43. divízia sa mala v ten deň urýchlene dostaviť k Drielu a spolu s Poliakmi prekročiť rieku. Zápchy a chaos na cestách úzkeho koridoru však spôsobili, že 130. brigáda 43. pešej divízie dorazila k Poliakom až po zotmení a to je už príliš neskoro na to, aby s nimi prekročila rieku.

Poliaci sa teda o to pokúšajú sami. Za podpory delostrelectva (ktoré bolo ale neúčinné) vyrazia krátko po polnoci na piatich obojživelných vozidlách DUKW a šestnástich člnoch cez Rýn. Nemecká paľba však silnela a Poliaci mali značné straty. Do svitania rieku prekročilo len 250 vojakov, ale z nich sa do perimetra dostalo len 200. S výchdom slnka sa ostatný Poliaci vrátili naspäť do Drielu. Ďalší pokus prísť na pomoc Urquhartovým výsadkárom skončil neúspechom.

Deň ôsmy - Nedeľa 24. septembra 1944

Nemecká Paľba v Oosterbeeku bola deň za dňom silnejšia. Anglický perimeter sa stále zmenšoval, no ešte stále mal, aj napriek veľkej snahe nemeckých oddielov, prístup k Rýnu.

Najhoršie celú situáciu v perimetri znášali ranený. Bolo ich všade čoraz viac a stále pribúdali. Navyše prídeli potravín boli zaké malé, že ledva stačili pokryť potreby ranených. Problémy boli aj s vodou, kanalizáciou a lekárskym materiálom. Ranený boli uložený v oosterbeeckých hoteloch a v okolitých domoch. Keďže podmienky ranených sa stále zhoršovali, rozhodol sa pluk. G. Warrack (náčelník lekárskej pomoci) požiadať nemeckú stranu o prevoz ranených do arnhemskej nemocnice, aj za cenu, že padnú do zajatia. Dohodli sa o dvojhodinovom prímerí (od 15.00 do 17.00), počas ktorého opustilo anglický perimeter okolo 2 200 ranených vojakov (medzi nimi aj ranený brigádny generál Hackett, vydávajúci sa za slobodníka). Po skončení prímeria začali boje znovu. Vyčerpaní, hladní, smädní a špinaví anglickí výsadkári bránili svoje postavenia však z posledných síl.

Na noc z nedele na pondelok bol naplánovaný ďaľší prechod cez Rýn. Tentokrát to ale mala byť 43. pešia divízia, ktorá sa mala pokúsiť rieku prejsť. Lenže k Rýnu dorazila len polovica nákladných aut s člnmi, ostatné autá zablúdili niekde počas cesty. Angličania museli člny vliecť 5 km cez bahnisté pole, čím stratili hodne času. Všetko je pripravené až okolo 2 hodiny ráno. V piatich vlnách, vždy po troch člnoch člnoch vyrazili angličania do studenej vody. Prvé člny boli pod neustálou nemeckou paľbou a viacero sa potopilo. Na pomoc im prišli aj obojživelné vozidlá DUKW, lenže tie, aj keď sa cez Rýn dostali, uviazli beznádejne v bahne. Zo 420 mužov a dôstojníkov sa len 239 dostalo na druhý breh. Tí boli ale hneď privítaní lavínou ručných granátov, ktoré sa kotúlali z oproti stojacej hrádze. Ďalší pokus o pomoc výsadkárom v Oosterbeeku skončil katastrofou.

Deň deviaty - Pondelok 25. septembra 1944

Ešte v nedelu poobede (24. septembra) sa konala v Nijmegene porada veliteľov. Zúčastnili sa jej gen. Dempsey, Horrocks a Browning. Keďže každý doterajší pokus o podilnenie 1. výsadkovej divízie cez Rýn skončil ťažkými stratami (a gen. Dempsey veľmi neveril že akýkoľvek ďalší môže uspieť) bolo rozhodnuté, že v noci z pondelka na utorok budú evakuované jednotky na severnom brehu Rýna.

Pondelok ráno - o 6.05 hodine - dostáva gen. Urquhart rozkaz, že v noci z 25. na 26. septembra sa uskutoční prechod jeho výsadkárov na južný breh Rýna. Operácia dostala kódový názov BERLIN (názov zrejme vymýšlal niekto zo značným zmyslom pre humor). Urquhart má však obavy, aby bolo ešte čo z perimetra večer evakuovať, pretože Nemci stále zosilňovali svoje útoky. Ale odrezať Angličanov od Rýna sa im nepodarilo. Museli dokonca aj ustúpiť, pretože húževnatí Poliaci, ktorí bránili prístup k severnej strane Rýna z východu, začali vyvíjať na Nemcov taký nátlak, že museli presunúť svoje jednotky niekoľko kilometrov smerom na východ. To viedlo k tomu, že Nemci museli takisto stiahnuť aj delostrelecké batérie až za železničný most, čím zostal Driel mimo dostrel Nemcov.

Večer sa začali šíriť správy o ústupe do jednotlivých jednotiek. Prvý sa správu dozvedeli vojaci bojujúci na severe, pretože tí mali byť stiahnutí ako prví. Presun výsadkárov k Rýnu zabezpečovali piloti klzákov, ktorý túto nelahkú úlohu zvládli výborne.

O 21. hodine začali paľbu delá XXX. zboru, umiestnené na južnej strane Rýna. Vojaci sa začali presúvať k rieke. Na jednotlivých stanovištiach však zostali delostrelci a radisti, aby vyvolávali dojem, že je všetko v poriadku a že akcia na rieke je len ďalšiím pokusom posilniť výsadkárov z južnej strany Rýna.

O 21.45 hodine dorazili k brehu prvé skupiny výsadkárov. Začal prevoz cez rieku. Člny prechádzali cez Rýn počas celej nocibez prestávky, no aj tak sa na severnom brehu hromadili vojaci.

Keď o 1.30 hodine vystrielali delodtrelci v perimetri všetky granáty, vydali sa spolu s odstránenými závermi a muškami z diel (ktoré neskôr nahádzali do Rýna) aj oni k rieke. Bol vyhodený do vzducu aj zbytok zásob munície a spálené všetky papiere na veliteľstve. V Oosterbeeku zostali ken ranený, zopár lekárov a duchovní.

Zo svitaním Nemci začali pomali zisťovať, že pozície britských vojsk spustli. Začali preto svoju paľbu sústrediť na rieku, kde prevoz vojakov vrcholil. Tí, ktorí sa nezmestili do člnov sa snažili rieku preplávať. Mnohým sa to aj podarilo. Za denného sa aj napriek veľkej snahe už nepodarilo nikoho prepraviť. Na severnom brehu zostalo niekoľko stoviek ranených a asi tri stovky zdravých vojakov. Ranený zostali buď sedieť na brehu, alebo sa presúvali naspäť do perimera, zdraví výsadkári sa rozptílili po okolí aby sa schovali a pokúsili sa rieku preplávať ďaľšiu noc.

V noci z pondelka na utorok prešlo cez Rýn okolo 2163 vojakov spolu so svojím veliteľom - gen. Urquhartom.

Deň desiaty - Utorok 26. septembra 1944

V utorok ráno - o 9.00 hodine utíchajú posledné boje v Oosterbeeku. Bitka o Arnhem skončila. Perimeter obsadili nemecké vojská a zajali britských ranených spolu s lekármi, ošetovateľmia duchovnými, ktorý s nimi zostali. Mestečko opúšťali dlhé kolóny sanitných vozidiel.

Nadránom dorazil do Nijmegenu zvyšok 1. vzdušnej výsadkovej divízie. Bo to smutný pohľad. Elitná divízia kráčala v rostrhaných a špinavých uniformách, s vpadlými, neoholenými tvárami s krvavými očami od nedostatku spánku.

Okolo poludnia počuli ranení Angličania v nemocnici sv. Alžbety v Arnheme spievať pochodujúcich vojakov. Boli to anglický výsadkárí. Mnohí krívali, kráčali s barlami a celý zafačovaní špinavými obväzmi. Napriek tomu, že odchádzali do zajatia, spievali do pochodu akoby boli na prehliadke.

Výsledky operácie

Operácia MARKET-GARDEN skončila nepochybne porážkou Spojencov. Bolo to však prvé a posledné víťazstvo nemeckej armády počas II. svetovej vojny na západnom fronte po vylodení v Normandii. Montgomery síce stále tvrdil, že operácia bola na 90% úspešná, no bola to len slovná fráza, zastierajúca skutočný úspech Spojencov. Bez prechodu cez Dolný Rýn v Arnheme zísakali Spojenci len stokilometrový úzky koridor, ktorý nikam neviedol. Zaplatili zaňho ale vľmi vysokými stratami. Celkom bolo 18 000 vojakov ranených, padlých, zajatých alebo nezvestných.

Američania stratili celkom 3 974 mužov. Z toho 101. výsadková divízia stratila 2 118 mužov a 82. výsadková divízia 1 432 mužov. Ostatných 424 mužov tvorili piloti amerického USAF (United States Air Force - letectvo spojených štátov)

Anglické straty tvorilo 13 226 padlých, zajatých, ranených a nezvestných vojakov. Z toho na britský XXX. zbor pripadalo 1 480 mužov a na XII. a VIII. zbor 3 874 mužov. 1. výsadková divízia stratila pri Arnheme 7 578 z celkového počtu 10 005 vysadených vojakov. Ostatných 294 mužov tvorili piloti RAF.

Poliaci stratili 740 z celkovo nasadených 1 800 vojakov. Celkový stav 1. samostatnej parašutistickej divízie síce tvorilo 3 009 mužov, no do akcie odletelo len spomínaných 1 800 výsadkárov.

Nemecké straty, hoci neboli nikdy kompletne zverejnené, tvorilo okolo 10 000 padlých, ranených, zajatých alebo nezvestných. Z toho pri bojoch o Arnhem a Oosterbeek zahynulo 1 100 vojakov aokolo 2 200 ich bolo ranených.

Britský ministerský predseda W. Churchill sa k operácii vyjadril takto: "Čo sa týka Arnhemu, domnievam sa, že situácia nie je videná v celkom správnom svetle. Bitka skončila rozhodným úspechom, len čelná divízia, ktorá sa oprávnene pokúšala o viac, bola rozdrvená. Necítim kôli tomu žiadny zármutok ani sklamanie, mám naopak veľkú radosť, že naši velitelia sú schopní zobrat na seba vziať také riziko."¹⁵⁾

Velitelé u Arnhemu 1944

Arnold, Henry H., armádny generál, veliteľ amerického letectva
Bittrich, Wilhelm, SS-Obergruppenführer, vrchný veliteľ II. tankového zboru SS (záloha skupiny armád "B")
Bradley, Omar N., generálporučík, veliteľ 12. skupiny armád
Brereton, Lewis Hyde, generálporučík, veliteľ 1. spojeneckej výsadkovej armády (1. Allied Airbone Army)
Browning, Frederick A.M., generálporučík, veliteľ 1. spojeneckého výsadkového zboru (1. Allied Airbone Corps), zástupca generálporučíka L. H. Breretona pre pozemné operácie
Dempsey, sir Miles C., generálporučík, veliteľ anglickej 2. armády
Dobie, D., podplukovník, veliteľ 1. parašutistického práporu (1. Parachute Battalion)
Eisenhower, Dwight David, armádny generál, vrchný veliteľ spojeneckých vojsk v západnej Európe
Fitch, J. A., podplukovník, veliteľ 3. parašutistického práporu (3. Parachute Battalion)
Frost, John D., podplukovník, veliteľ 2. parašutistického práporu (2. Parachute Bettalion)
Gavin, James M., generálmajor, veliteľ 82. americkej výsadkovej divízie (82. Airbone Division "All Americans")
Gräbner, Kurt, SS-Hauptsturmführer, veliteľ prieskumných útvarov 9. tankovej divízie SS
Harmel, Heinz, SS-Brigadeführer, veliteľ 10. tankovej divízie SS "Frundsberg"
Harzel, Walther, SS-Obersturmbannführer, veliteľ 9. tankovej divízie SS "Hohenstaufen"
Hicks, Philip D., brigádny generál, veliteľ 1. výsadkovej divízie (1. Airlanding Division)
Horrocks, sir Brian, generálporučík, veliteľ XXX. pancierového a pechotného zboru
Kraft, Sepp, Sturmbannführer, veliteľ SS tankového grenadýrskeho, výcvikového a náhradného práporu 16
Lathbury, Gerald W., brigádny generál, veliteľ 1. parašutistickej brigády (1. Parachute Brigade)
Lea, G. H., podplukovník, veliteľ 11. parašutistického práporu (11. Parachute Battalion)
Marshal, George C., armádny generál, náčelník generálneho štábu americkej armády
McCardie, W. D. H., podplukovník, veliteľ 2. južného staffordského práporu (2. South Staffords Battalion)
Model, Walter, poľný maršál, veliteľ skupiny armád "B", vrchný veliteľ nemeckých vojsk na západe (do 5. septembra 1944)
Montgomery, sir Viscount Bernard Law, poľný maršál, veliteľ 21. skupiny armád
Patton junior, George S., generálporučík, veliteľ americkej 3. armády
Roberts, Geoge Phillip, generálmajor, veliteľ 11. obrnenej divízie
Rundstedt, Karl Rudolf Gerd von, poľný maršál, vrchný veliteľ nemeckých vojsk na západe (od 5. septembra 1944)
Smith, Edmund H., generálmajor, veliteľ 52. pešej divízie (52. Infantry Division "Lowland")
Smith, Walter Beddel, generálporučík, náčelník štábu vrchného veliteľstva Spojeneckých expedičných síl (SHAEF)´
Sosabowski, Stanislaw, generálmajor, veliteľ 1. poľskej výsadkárskej samostatnej parašutistickej brigády (1. Independent Polish Parachute Brigade)
Strong, Kenneth W., generálmajor, spravodajský náčelník vrchného veliteľstva Spojeneckých expedičných síl (SHAEF)
Student, Kurt, generálplukovník, vrchný veliteľ nemeckej 1. výsadkárskej armády
Taylor, Maxwell D., generálmajor, veliteľ 101. americkej výsadkovej divízie (101. Airbone Division "Screaming Eagles")
Urquhart, Robert E., generálmajor, veliteľ 1. anglickej výsadkovej divízie (1. Airbone Division "Red Devils")
Warrack, Graeme, plukovník, náčelník lekárskej služby 1. vzdušnej výsadkovej divízie
Zwolanski, Ludwik, kapitán, spojovací dôstojník 1. samostatnej parašutistickej brigády na veliteľstve 1. výsadkovej divízie (1. Polish Parachute Brigade / HQ 1. Airbone Division)

Spojenecká vojska v operácii MARKET-GARDEN

Nemecká vojska v operácii MARKET-GARDEN

Zoznam citácií

1) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 24
2) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 26
3) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 27
4) Cornelius, Ryan: Príliš vzdialený most, s. 5
5) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 32
6) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 36
7) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 42
8) Piekalkiewicz, Janusz: Arnhem 1944, s. 28
9) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 123
10) Piekalkiewicz, Janusz: Arnhem 1944, s. 58
11) Piekalkiewicz, Janusz: Arnhem 1944, s. 68
12) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 205
13) Piekalkiewicz, Janusz: Arnhem 1944, s. 90
14) Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, s. 223
15) Churchill, Winston S.: Druhá světová válka, s. 200

Použitá literatúra

Churchil, Winston S.: Druhá světová válka (VI. díl)., Praha 1995
Cornelius, Ryan: Vzdálený most, Praha 1994
Eisenhower, Dwight D.: Invaze do Evropy, Praha 1983
Hrbek, Jaroslav: Arnhem 1944, Praha 1992
Piekalkiewicz, Janusz: Arnhem 1944 - poslední německé vítězství, Plzeň 1995
Piekalkiewicz, Janusz: Der Zweite Weltkrieg, Augsburg 1992